Každý z nás raz navštívi úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Či už z dôvodu riešenia príjemnejších životných udalostí, akým je napríklad narodenie dieťaťa v rodine, alebo pri hľadaní pomoci v nepriaznivej životnej situácii.

Pracujem v štátnej správe na „sociálnom“ už štvrté desaťročie. Som v opačnej pozícii, počúvam príbehy a hľadám možnosti ako pomôcť. Počas uplynulých rokov som pôsobila na viacerých úsekoch výkonu štátnej správy sociálneho zabezpečenia. Od sociálnej práce s maloletým a rodinou, občanmi so zdravotným postihnutím a seniormi, s ľuďmi v hmotnej núdzi a v krízovej sociálnej situácii, odkázanými na poskytovanie sociálnych služieb, prípadne na sociálnu podporu.

Sociálnu prácu vykonávanú sociálnymi pracovníkmi úradu vnímam ako veľmi náročnú pre svoju obsiahlosť, rôznorodosť a veľkú zodpovednosť. Riešenie ľudských problémov prináša so sebou rozhodnutia, ktoré musí sociálny pracovník úradu prijať a ovplyvniť tak osudy svojich klientov. Pomáhame pri riešení sociálnych udalostí od narodenia človeka až po seniorský vek. Myšlienky a rozhodnutia, s ktorými ako sociálni pracovníci pracujeme, sa prelínajú s naším súkromným životom. Naša práca je vnímaná „bez nároku na omyl“. Niekedy mám až pocit, že potreby samotného sociálneho pracovníka, jeho podpora a ochrana, vrátane ochrany jeho zdravia, sa dostávajú do úzadia.

Výkon efektívnej sociálnej práce v prospech klientov a tiež ochrana záujmov nás sociálnych pracovníkov ma podnietila aktívne sa zapojiť do diania v našej stavovskej organizácii. Záleží mi na tom, aby sociálna práca vykonávaná nami – sociálnymi pracovníkmi sa vyvíjala s podporou, ochranou a primeraným ocenením, aby sa zvýšil dôraz na jej odbornosť, aby sociálny pracovník poskytoval sociálne poradenstvo a rozhodoval v interakcii s klientom, nie len na podklade predložených dokladov. Verím, že sociálna práca môže byť vykonávaná k obojstrannej spokojnosti, s dôrazom na starostlivosť – tak o klienta ako aj o sociálneho pracovníka.