Pôsobím ako sociálny pracovník mesta Poprad. Od môjho prvého stretnutia s človekom „bez strechy nad hlavou“ v uliciach nášho mesta prešlo 20 rokov. V tom čase som nechápala mechanizmus prispôsobenia sa životu na ulici, ktorý predstavuje priepasť medzi bežnou spoločnosťou a bezdomovectvom. Napriek mojej angažovanosti, dobrým úmyslom, riešeniu neriešiteľného a vynaloženému úsiliu sa mi nedarilo dosiahnuť vytýčený cieľ, zmeniť spôsob života človeka, prevrátiť ho naruby, natlačiť ho do fungovania podľa mojej predstavy. Myslela som, že viem, čo ľudia potrebujú a chcela som im to dať. Nepočúvala som, keď hovorili o svojich pocitoch a potrebách. Chýbal mi reálny pohľad, ktorý by ma viedol k reálnym možnostiam a riešeniam situácie klienta.

Samozrejme prišli neúspechy a s nimi aj otázky typu: „Kde robím chybu?“ Odpoveď prichádzala pozvoľna. Pocity neúspechu a zlyhania sa menili na poznanie, že sociálna práca má zmysel, ak medzi sociálnym pracovníkom a klientom je porozumenie a akceptácia, čo je dôležitým predpokladom pre vytvorenie a fungovanie ľudského vzťahu. Poznanie, že k ľuďom je potrebné pristupovať s rešpektom, neohrozovať ich dôstojnosť a slobodu rozhodovania, a zároveň by sme ich nemali nechať napospas problémom.

Určite ma veľmi poteší, keď si klient nájde prácu, nový domov… a vážim si dôveru, keď ma klient požiada o pomoc pri riešení svojej nepriaznivej situácie, či starosti. Zmena môjho postoja „z ochrancu na podporovateľa“ mi prináša zadosťučinenie, pocit užitočnosti a zmysluplnosti mojej profesie. Dnes si uvedomujem, že profesia sociálneho pracovníka mi dáva „dar“, prostredníctvom ktorého môžem podporovať ľudí, aby žili slobodne podľa svojich predstáv, a pritom sa v živote nestratili.